Populárne piesňové formy Ameriky a dvanásť-taktové blues boli na začiatku používané väčšinou jazzových hudobníkov ako základ pre ich improvizácie, hoci v súčasnej dobe sa moderní umelci už posunuli ku preskúmavaniu iných foriem. Repertoár štandardov (piesní populárnych medzi jazzmanmi) umožnil rozličným muzikantom hrať spolu. Jazzový hudobník z Dallasu, ktorý poznal štandardy, si mohol zajammovať s kapelou v Bostone alebo Paríži alebo Štokholme, bez akýchkoľvek problémov, aj v prípade, že hral špecifickým štýlom pre svoj región.
Odkedy sa stali tantiémy (príjmy z autorstva určitej skladby) zdrojom príjmu, jazzoví hudobníci si postupne začali uvedomovať, že nová melódia postavená na základe harmónie jazzového štandardu môže byť „patentovaná“ a získať tak autorské práva. Preto začali nahrávky sršať novými originálnymi jazzovými skladbami. Túto skutočnosť si uvedomili aj vydavatelia a manažéri a zistili, že je výnosné prehovoriť týchto jazzových skladateľov, aby ich pri svojich skladbách uviedli ako spoluautorov. Mnohé zo skorých hitov Duke Ellingtona uvádzajú jeho vtedajšieho manažéra, Irving Mills-a ako jedného z autorov. Mills síce z nahrávkou nemal takmer nič spoločné, no bojoval za Ellingtonovu hudbu u nahrávacích spoločností a podarilo sa mu seba aj Ellingtona dostať do ASCAP (American Society of Composers, Authors and Publishers – organizácia, ktorá spravuje autorské práva umelcov a ich príjmy). Žiaľ, bolo aj množstvo manažérov-podvodníkov, ktorí neznalých jazzmanov pripravili o všetky ich práva – jednoduchým podpísaním nahusto popísanej zmluvy za pár dolárov…
